Autor: Ing. Miroslav Zontág (Ružomberok), Ing. Pavol Karč (Ružomberok)
Hádam by si ani nebolo treba podrobneišie predstavovať novovznikajúci slovenský zoologicko - ochranársky fenomén, o ktorom všetci dobre vieme, keby sa však nezačal veľmi negatívne podpisovať pod klesajúcu početosť našich pôvodných riečnych druhov rýb. V horizonte posledných 5 – 6 rokov sme boli svedkami početných nájazdov predovšetkým zimujúcich a ťahových niekoľkostokusových zoskupení kormoránov veľkých (Phalacrocorax carbo) hlavne na podhorské slovenské vodné toky. Európska ochrana tohto agresívneho a výhradne rybožravého druhu splnila svoj účel – druh ako taký sa z hľadiska početnosti podarilo zachrániť a jeho populácie stabilizovať. A predsa, ochrana kormorána ostáva stále našou prioritou a riečne ryby ako nemí svedkovia, sa nám začínajú doslova strácať pred očami...
Ako teda ďalej s kormoránom veľkým na území Slovenska? Nepochybne sa oko ornitológa rozjasní pri pohľade na oblohu, kde letí početná formácia týchto vtákov, alebo keď pri terénnej pochôdzke registruje na hladine VN Liptovská Mara preletujúce, ale nehniezdiace kormorány aj v hniezdnom období. Pred pár rokmi boli takéto prípady raritou. V poslednom období však ku nám každoročne prilietajú aj niekoľkotisícové kŕdle kormoránov, prevažne z Baltického a Severného mora zimovať a prežiť. Čo však v praxi znamená ono "zimovať a prežiť?" To posúďte sami:
Podhorské toky Slovenska (Orava, Váh, Hron, Turiec, Kysuca, Oravica) boli v minulosti perlami medzi slovenskými riekami. Oplývali rybím bohatstvom nevyčísliteľnej hodnoty a častokrát boli domovom aj ďalších pôvodných živočíchov (vydra, drobné vodné hlodavce, rybárik riečny, brehuľa, užovka a pod.). Bolo to spoločenstvo živočíchov, ktoré popri hlavátkach, lipňoch, mrenách, podustvách, ale aj čerebliach, hrúzoch, či mihuliach žilo takmer v "rodinnej" harmónii. Existovala ekologická rovnováha, ktorá určité odchýlenie početnosti niektorého druhu vodných, alebo vode blízkych živočíchov od normálu automaticky vyvažovala tzv. autoreguláciou a autoreprodukciou. Po viacerých aktivitách človeka, najmä tých za posledných 50 rokov naspäť, sa naše vodné toky katastrofálne zmenili. Drastické a necitlivé zásahy do ich zákonitostí spôsobili, okrem iného, aj vyhynutie minimálne 6 rybích druhov pôvodných v SR (napr. losos atlantický, pstruh morský, vyza veľká a iné) a zaradenie 50 % všetkých rybích taxónov žijúcich v SR do niektorej kategórie ohrozenosti (väčšinu ide o tie druhy, ktoré nie sú predmetom záujmu lovu rybárov - ploska pásavá, všetky druhy mihúľ, oba druhy kolkov, niektoré druhy hrúzov, jeseterov a ďalšie). Rozsiahle technokratické regulácie vodných tokov, ba doslova ich rozkúskovanie a zničenie drahocenného životného priestoru spôsobili pre ryby úplnú pohromu. Vznikom vážskej kaskády a skanalizovaním značného úseku Váhu sa natrvalo zastavili neresové migrácie vyzy veľkej a jesetera malého, ktoré kedysi migrovali do stredného Váhu až po Strečno (podľa niektorých informácií), resp.(jeseter malý) až po Liptovský Mikuláš. Hlavátka podunajská, ako endemit palearktu a podunajského systému sa síce dokázala prispôsobiť fragmentácii Váhu, ale len veľmi slabo a v mnohých prípadoch z niektorých typických lokalít úplne vymizla (Váh okolo Trenčína a Považskej Bystrice). Jej najpočetnejšie populácie sa dnes vyskytujú len v povodí horného Váhu, Popradu, Dunajca, Hrona a Hornádu, aj to iba vďaka príkladnej starostlivosti členov Slovenského rybárskeho zväzu o každoročné zarybňovanie týchto tokov násadami hlavátky.. A tak by sme mohli pokračovať vo výpočte a faktografii negatívnej činnosti človeka na vodné toky. To je však pre túto chvíľu zbytočné a myslím si, že to nikomu netreba ani zvlášť pripomínať.
Podstatný je fakt, že mokrade a ich biocenóza sú v súčasnosti najzraniteľnejšími zložkami životného prostredia. V mnohých prípadoch však človek nespôsobuje ich devastáciu a neovplyvňuje vodnú biotu iba priamo, ale aj nepriamo. Dobrým príkladom toho sú práve, v podstate neočakávané dôsledky ochranárskeho manažmentu - silný vzrast početného stavu európskej populácie kormoránov a ich devastačný vplyv na ichtyofaunu podhorských riek vnútrozemia Európy, kde kormorán nikdy nebol domovským druhom a vyskytoval sa tu iba veľmi vzácne - v období ťahu! Ak analyzujeme súčasnú situáciu v stave početnosti kormoránov z celoeurópskeho meradla dospejeme k názoru, že z hľadiska existujúcich ekologických väzieb a normálneho fungovania prírodných procesov dnes už neexistuje taká prirodzená rovnováha, ktorá by dokázala zabezpečiť samovoľný pokles populácie tohto, vďaka dlhoročnej ochrane premnoženého druhu na zodpovedajúcu ekologickú mieru. Človek motivovaný svojim silným ekologickým povedomím celkom logicky zabezpečil totálnu ochranu kormoránov v čase, keď boli v európskom priestore i u nás na pokraji vyhubenia. Dnes však, keď sa už očakávaný efekt ochrany dostavil, ba začína dokonca spôsobovať ďalší ochranársky problém, sa snažíme dosiahnutý status quo fixovať a nelogicky, nečinne čakáme čo bude ďalej.
Sme teda svedkami dvoch extrémov: prvým je technokratické podmaňovanie životného prostredia, druhým zase totálna ochrana určitého vybraného druhu. Nepochybne sú oba tieto extrémy nenormálne. Na jednej strane doslova likvidujeme životné prostredie vodných tokov, ktoré má za následok okrem povodní, rozkolísanosti prietokov, havarijných úhynov rýb aj nemožnosť ich normálneho prežívania z hľadiska úkrytových, migračných teritoriálnych, potravných a reprodukčných nárokov. Na strane druhej je našou predstavou úplná, až absurdná ochrana jedného vybraného rybožravého druhu aj vtedy, keď táto je už neopodstatnená a jej dôsledky začínajú devastačne pôsobiť na posledné zachované fragmenty prirodzených biotopov slovenských podhorských riek, resp. na ich povôdnú ichtyocenózu. Problém je v tom, a to by si niektorí ochranári mali dať ruku na srdce, že na ryby sa ochrana prírody prevažne pozerá iba ako na objekt potravy pre rybožravé druhy... Treba si však uvedomiť, že vodný tok je ucelený ekosystém, do ktorého patria všetky zložky bioty, teda aj kormorán, aj ryba. A ryby sú z hľadiska biodiverzity v tomto ekosystéme zložkou nezastupiteľnou a z hľadiska potravnej trofie aj zložkou veľmi podstatnou. Ale my, žiaľ, ako by sme nechceli rozumieť týmto vzájomným väzbám. Treba sa konečne vzdať "neochvejného" presvedčenia o tom, že individuálna ochrana kormorána je čosi, čo je nezmeniteľné a čo treba do budúcnosti - na večné veky zachovať. Kto z ochranárov sa vôbec pokúsil zamyslieť sa nad tým, že v súčasnosti sú už niektoré, donedávna bežné druhy rýb, ako lipeň tymiánový, jalec maloústy, alebo mrena severná, na niektorých lokalitách podhorských tokov oveľa ohrozenejšími živočíšnymi druhmi ako samotný kormorán? Treba sa snažiť chápať problematiku ochrany ichtyofauny v širších súvislostiach a spolupracovať s rybármi. Mnohí z ochranárov sa, žiaľ, na nich pozerajú len ako na ľudí, ktorí iba využívajú prírodu a ťažia z nej. Ale pritom si neuvedomujúc ich záslužnú činnosť pri ochrane rýb, rozmnožovaní významných druhov, prípadne pri repatriáciách drobných druhov na lokality, kde kedysi prirodzene žili, ale z nich z rôznych príčin vymizli. Ak nepochopíme, že súčasná početnosť kormoránov už nie je na úrovni ohrozenia druhu a nezoberieme na zreteľ fakt, že ich predácia má na niektorých vodných tokoch na pôvodnú ichtyofaunu už skutočne znaky ekologickej katastrofy, tak určite za pár rokov budeme iba spomínať na lipne a iné druhy rýb. V tomto prípade je hrubým omylom domnievať sa, že príroda si s týmto problémom poradí sama. Vzniknutú situáciu musí riešiť premyslený ochranársky manažment. Nie sme ani na Aljaške, ani na Sibíri. Žijeme v civilizovanej, zurbanizovanej a pretechnizovanej krajine, ktorej zúbožená príroda čaká na našu odbornú pomoc. Tak jej pomôžme.